Na čom fíčíš?

Položte túto otázku rôznym ľuďom a dostanete rôzne odpovede:
6 - 10 rokov - Odpoveď znie "Na jedlo a vodu"
11 - 15 rokov - Odpoveďou bude ich hoby
16 - 22 rokov - No... Radšej nerozoberajme

V tomto článku by som chcel poukázať na stupiditu rôznych vekových kategórii. No, v prvom rade vážne pochybujem o to, že my - ľudia sme tvory žijúce len z potravy. Odpoveď druhej skupiny je čiastočne správna, a to práve v tom, že život neberú len ako existenciu, ale ako sled práce a povinnosti. Keď sa niekto spýta programátora, na čom fičí, povie mu, že na Windowse alebo Linuxe. Pravda je, že život dobrého a kvalitného programátora sa zmestí do 256 kolóniek ASCII tabuľky.

Otázkou a hlavným cieľom tohoto článku je zamyslenie sa nad tým, ako v živote dosiahnuť čo najlepší výsledok. Z hľadiska niektorých kecavých vied ako je politológia alebo psychológia či sociológia, výsledok ovplyvňujú faktory vonkajšie/externé - zmeniteľné a faktory interné - nezmeniteľné. Napríklad pri výtvarnej práci je to asi takto:
FV-Z:

• Množstvo času
• Kvalita pomôcok
• Počet pracovníkov
• Originalita
• ...
• Skúsenosť

FI-NZ:

• Talent

Podľa názoru niektorých spisovateľov a profesorov vysokých škôl, neexistuje výsledok - softvér/program ako výtvor jednotlivca, ale ako výtvor týmu. V škole od nás chceli presne toto - vlastnú tvorbu. Človek disponuje a spája sa do skupín, vytvára medziľudské vzťahy, tak potom prečo od nás požadujú maximálny stupeň  individuality a objektivity hodnotenia pre každého zvlášť? Prečo neexistuje školský systém, ktorý by bol schopný vyučovať žiakov znalostiam a hodnotiť ich ako skupinu? Takéto skupiny by ostali aj do budúcnosti, alebo by mali veľmi podobné zloženie. "Chceme pokojné a dobré kolektívy!" - toto kričia! Ako to chcú ale dosiahnuť, keď nás každého jedného separujú? Otázka súkromia v staroveku, praveku ako aj vo vojne neexistovala, a čo je? Prežili sme! Mať vlastnú hlavu, to je dobré. žiť v spoločenstve, to je dobré. Mať skupinovú hlavu, to je zlé. To to nám hovoria? Ale skupinová spolupráca úzko súvisí zo samostatnosťou v inom slova zmysle a pohľade a zo spoločenstvom ako celkom jednotlivcov. Protirečia si. Potom nech sa nečudujú, keď v budúcnosti nie sme schopný preukázať súcit a a spolupracovať či spolunažívať. Svetový edukačný systém je prepracovaný, no taký rozsiahly, až sa zdanie nedokonalosti mení na fakt a tvrdú realitu. Vraví sa, že organizácia nie je nič viac než určitý ľudstvu vyhovujúci typ systému v chaose ktorý nepresahuje rozsah jeho chápania. Toto tvrdenie podporuje fakt, že chaos je zdanie, nie systém. Chaos je všetko za okrajom chápania, z čoho vyplýva, že všetko čo človek chápe a a čomu rozumie bolo niekedy v minulosti pre našich predkov chaosom. Z toho jasne vyplýva, že prinútiť dieťa aby premenilo zdanie chaosu na svoje poznanie je najlepší spôsob na vyučovanie. /* Tento systém úzko súvisí s výrokom: "človek sa učí z vlastných chýb" */ No vzhľadom na rozsah vecí, ktoré dnes ľudstvo chápe, je zjavné, že jednotlivec nie je schopný pojať také množstvo informácii. Skupina ale áno. Tak prečo sa nevzdelávame v skupine, a nie v symbolických kolektívoch? Kedže vy,  rovnako ako ja nieste schopní zmeniť terajší systém nesnažte sa o to. Namiesto toho sa snažte dopĺňať si vedomosti v skupinách, a to vám dozaista všetkým pomôže. Nezabúdajte - vzdelávať, to áno - dôverovať - no hej - spoliehať sa - nikdy, alebo čo najmenej. Lebo viacnásobné spoliehanie plodí neúspech na viacerých frontoch. 

Steve Jobs

O mŕtvych len dobre, ako sa hovorí. Nebudem tu plakať za Jobsom a ani ho tu nebudem ohovárať. Budem uvažovať a smiať na na ľuďoch, ktorí majú svoje idoly a potrebujú sa s nimi stotožniť.

Steve Jobs - celým menom Steven Paul Jobs sa narodil 24. februára 1955 v San Franciscu. Rodičia o neho zjavne neprejavovali záujem, a tak ho týždeň po narodení poskytli na adopciu. Jeho rodičia sa neskôr vzali a ich manželstvo sa potom rozpadlo. Zaujímavá rodinka. Neskôr sa dostal na vysokú školu, a hovorí sa, že z nej hneď po prvom semestri odišiel, ale je isté možné, že z nej vyletel. Pár krát si odskočil do Indie, a vrátil sa z nej ako budhista. Jemné a milučké klamstvá, ktoré ho stavajú do lepšieho svetla sú uverejnené na Wikipédii.
O tom, že Jobs mal rozum a že ho vedel používať, nás presvedčil vo veku 20 rokov keď založením Apple Computer získal podiel z Wozniakovho počítača, na ktorom nemal zásluhy. V Apple Computer predávali za mastnú sumu počítače, ktoré sa stali veľmi obľúbené u ľudí, ktorí sa chceli odlíšiť od iných svojou mašinou. Ďalej si Wikipédia protirečí, čo sa týka úspešnosti rôznych modelov, čo svedčí o tom, že článok prešiel niekoľkými úpravami ktoré, ako som už povedal, ukazovali Jobsa v čoraz lepšom svetle. Chválospevy sa na Jovsa boli vsunuté aj do vety o jeho správaní (agresívne, ľahostajné). Wikipédia si naďalej protirečí vo vetách, kde opisuje Jobsovu činnosť mimo Apple. Je zjavné, že v Apple mal aj po vylúčení ešte stále prívržencov. Z Apple vyhodil zopár ľudí, a dotlačil si tam svojich prívržencov, aby mal v hlasovaniach vždy väčšinu. Tak to urobili aj v antickom grécku alebo ríme, ak si dobre pamätám.
V konečnom dôsledku, začalo sa mu dariť až s iPhone, iPad a iPod.

Preč od Jobsa.

Pozrime sa, aký dopad mala jeho smrť. No tak ja vám to poviem:
Ráno som vstal. Išiel som na záchod, a prisahám že nebol na krivo, ani ničo podobné, čo by nasvedčovalo katastrofe. Naraňajkoval som, a na počudovanie, chuťové bunky mi fungovali normálne. Umyl som si zuby, pričom som venoval zvýšenú pozornosť svojim šestkám a sedmičkám, trochu aj osmičkám. ..... Prišiel som do školy mojej milovanej, kde som sa o tom dozvedel. A čo, zomrel som? Plakal som? Smútil som? Nie! Lebo ja som toho človeka ani nepoznal. Zo školy som prišiel domov a podvečer som pozeral po internete, ako tisícky pravdepodobne mentálne zaostalých ľudí smútia za človekom, s ktorím sa v živote nestreli a nepoznali sa s ním. V tedy som mal miernu chuť napísať zopár poznámok a medziiným sa ich spýtať, či takto plačú za každým mravcom, ktorého zašliapnu. Už aj s takým mravcom je to iné, lebo s ním ste mali fyzický kontakt, a ste jeho vrahmi. A kedže vážne pochybujem o tom, že by nejaký vrah chcel niekoľko rokov simulovať na cudzom tele rakovinu (pankreasu myslím), dochádzam so svojím 6 jadrovým (predný mozog má dve pologule, tak pre to...) procesorom k výsledku, že niekto z tejto celej aféry niečo ťaží. Napokon, smejem sa na tom ako na smrti princeznej Dajany alebo ako(nechápte ma zle, na smrti sa nesmejem, ale na jej dôsledkoch), keď taktiež tisícky ľudí plakali za niekym, s ktorým sa v živote nestretli. Môj 6 jadrový procák taktiež dochádza k výsledku, že buď som dementný ja keď sa teraz nekúpem v rieke mojich sĺz preliatych nad Jobsovou smrťou, alebo slušný zlomok svetovej populácie. Zapnem Task Manager a zisťujem, že táto operácia mi nezabrala ani percento z výkonu procesoru. Je mi skôr ľúto Jobsovej rodiny (za predpokladu, že túto aféru nevytvorili oni), lebo oni musia znášať - ako to nazvem? - verejnú smrť.

Prečo smútime za inými?! Čo sme sa dočista zbláznili? Na Wikipédii vidím popísané šalenoty, polopravdy a klamstvá, a to má byť vraj že seriózny a objektívny zdroj! Keď zídem dole na večeru, tak si vystrieľam všetky zvieratká od rybičiek cez škrečky až po zajačiky (niežeby som nejaké mal, to je len okrídlený výraz)  a zistím pravdu o smútku.

Aká je teda realita hromadného smútku? Najprv sa zamyslite. Ak na to nemáte čas, tak vám to poviem. Realita hromadného smútku je 2D o veľkosti 1024x960 a obsahuje presne toľko pravdy ako klamstiev, a jej jediným cieľom je populizmus! Populizmus! Tak sa nazýva to čo urobil Obama a ostatní. Zamyslite sa či chcete byť ovplyvňovaní populistickými trikmi, a až potom si vytvorte názor.

Skříň vs Realita

Čo ostatným vadí na programátoroch? Čo im na nich prekáža?

Deň čo deň, týždeň čo týždeň, stále to isté. Množstvo vtipov, posmeškov, no ani jedna múdra veta. Nik si neuvedomuje, že všetko od šťuknutia vypínačom až po Štart->Vypnúť počítač urobili programátori? Nebyť programátorov, boli by sme na seba vrčali a udierali kameň o kameň, ale to je každému jedno. 

Kto za to môže? 

Prídem domov, sadnem za mašinu a idem sa pozrieť na fórum, čo je nové. Kliknem si do fóra programovanie a už vidím novú tému. Kliknem na ňu, aby som zistil, aký je obsah. No pozriem, čítam, a medzi riadkami vidím, že si tam nejaký chlapec (+-18) vylieva srdce že ho nikto v škole a inde neuznáva. že on sa tu učí OOP, programovať, dáva svetu niečo normálne, a nikoho nezaujíma. Z chlapca si vo svojich príspevkoch robím skrytú (krutú) srandu, že nie je normálny, no to je badateľné len medzi riadkami. 

Osobne som neraz vyskúšal na vlastnej koži, že na programátorov každý zvysoka kašle, no aj keď mi to chvíľu vadilo, pustil som to z hlavy. Aj to len na chvíľu. Ale na čo predbiehať, trochu z mojej histórie: 

Programovať som začal s čista-jasna po prihlásení na krúžok. Vedúci krúžku vedel asi tak html a css. Po istom čase som zistil, že programovanie ma baví, a začal som sám skúšať robiť dobré veci. Preskákal som cez mnoho jazykov, no každým novým jazykom či idečkom, čo som kedy vyskúšal som prestával venovať pozornosť škole. Nejeden učiteľ z našej školy, čo si myslel že škola je život žiakov rovnako ako pre neho, mi začal dohovárať a "nenásilne" ma vydierať, aby som začal pracovať, učiť sa a súťažiť ako pred tým. Jednotky som mal, to héj, ale oni chceli viac. Oficiálne proti tomu nemohli mať námietky a nemohli sa proti tomu stavať nijakým spôsobom, no každý vie, že učitelia sú šelmy vybíjané, takže namiesto toho aby my dávali pochvaly za vynikajúce študijné výsledky mi istým spôsobom udeľovali pokarhania, že mám "len" jednotky. Ak si mysleli, že ma to prinúti pracovať, boli na omyle. Začal som sa maximálne strániť škole, a tak to po istom čase vzdali. No aj tak sa jeden učiteľ neubránil a raz na chodbe školy ku mne nakluskal, a začal  kázeň  demokratickú diskusiu na tému "Ako si sa pohoršil" a "Ako plánuješ tento rok vyniknúť?". Na všetky otázky som musel slušne ako pokorný žiačik odpovedať. Bolo nemysliteľné, aby som odpovedal inak ako podľa jeho vôle a očakávaní, lebo by som dostal zhoršenú známku zo správania. V skutočnosti to vo mne vrelo. Pre čo ma dokelu porovnáva z ostatnými? A vďaka tomuto a podobným situáciám som sa na školu vybodol. A takto si teda teraz žijem, odbornejšie vzdelaný ako pred rokmi. Vraj nemám zmysel pre nič iné než konkrétne veci a nemám predstavivosť, no bežne riešim rozhrania a abstraktné triedy bez problémov. Nemám morálku a hľadím si iba na svoje, ale bežne pomáham na fórach a mám spustený BOINC. Som cholerik==agresívny pesimista, ale bez problémov nažívam s ostatnými na fórach, v chatoch a bez problémov s nimi spolupracujem. 

Naspäť k hlavnej téme. 

Teda ľudstvo nás nenávidí, no sme tvorcami jeho blahobytu a nekonečných možností uľahčenia fyzickej práca. Niektorí zašli dokonca až tak ďaleko, že nás začali nazývať IT kultúrou. Pod týmto názvom sa myslí nekultúrny človek ktorý zabudol na výchovu niekde medzi písaním kódu a kompiláciou. No dobre, pár z nás je sem tam mimo reality, no tento pojem bol vytvorený zo závisti z blahobytu. Programátori Googlu majú mastné platy, žijú na svojom pracovnom mieste, majú tam masáže, kúpaliská, sauny a švédske stoly počas celého dňa (neobmedzene). Toto je dôvod, pre čo nám závidia. No nikdy v živote nepočuli o obetách programátorov. Pravidelne si ničia chrbticu, zrak, zanedbávajú osobnú hygienu a to len aby niekto mohol kliknúť na Facebook a napísať ďalší dementný status typu: "Už chcem aby bol piatok večer". Rovno som si spomenul na jeden postarší vtip. Programátor sa zobudí v pondelok ráno a hovorí si: "Super! Už len dvakrát sa vyspím a je tu víkend." 

Taký učiteľ si večer okolo 11:00 ľahne a ráno o šiestej vstane dočervenučka vyspinkaný. Stavbár je na tom podobne. Ale programátori často ani nespia, práve kvôli pohodliu iných ľudí, napr. že policajtom sa nechce posielať človeka, aby riadil dopravu, tak už hneď chcú do dvoch mesiacov softvér na riadenie dopravy. A potom sa ešte sťažujú, aké je to drahé. Tak buď hrubý plat policajta 1000€ * 10 mesačne, a zarátajú si to do nákladov, alebo 100 tácov € za dokonalý softvér s 24 hodinovou technickou podporou. No je to normálne?

Dostávame sa teda ku koreňu veci. ľudia nemajú seriózny dôvod na to, aby nemali radi programátorov ale robia to naďalej. Médiá a podobne sekty organizácie tento oheň len podporujú. Napokon, kedy naposledy sa vravelo o tom, koľko ľudí zachránil softvér v nemocnici? Ale kedy sa vravelo o samovražde programátora (z prepracovania - samozrejme [ale to neuviedli])?

Aké je teda riešenie? 

Nestarať sa o to, čo si o programátoroch myslia tupci nezasvätení, ale pracovať pre vlastné potešenie. Programovanie má prísne pravidlá na všetko, a tie treba dodržiavať. Začínajú pri maximálnom povolenom objeme denného množstva vody a končia pri medziľudských vzťahoch. Ak vám niekto povie, že programovaním ste si zničili vzťahy a stali ste sa asociálnymi - Je to lož! Spravidla, strojcom odlúčenia nie sú programátori, ale tí druhí. Pretože tým vždycky niečo vadí na programátoroch, a nie naopak. Je to večná škoda, že na kompilát ľudského života neexistuje debugger. Žilo by sa nám ľahšie. Nikdy nemysliac na to, keby sa nežilo.